Leden 2014

Opustená

29. ledna 2014 v 18:35 | Caroline |  Jednorázovky
Naivita. Zrada. Bolesť. Sklamanie. Slzy.
Čo všetko ešte?
Zahľadela sa na kopu domácich úloh.
Ako to zvládnem?
Pohľad presunula na notebook kde mala otvorený Facebook. V spodnej časti mala chat s frajerom. Chodia spolu ešte vlastne? Obvinil ju z nevery. Akoby vôbec túžila po niekom inom!
Mnoho jej "priateľov" bolo online, no nikto jej nenapísal. Nielen v tej chvíli, trvalo to už dlhšie.
Koľko presne? Nevie, nesledovala to, zatvárala pred tým oči.
Zavrela zošit z matiky s akurát dopočítanou úlohou a presunula sa k počítaču. Novinky žiadne. Príspevky žiadne.
Otvorila chat s jednou zo svojich najlepších kamarátok- bývalých. Už nemala kamarátky.
Posledné správy sa týkali chalanov, kamarátka jej napísala, že sa na jedného moc lepí na to, že má priateľa. Posledné správy s ním boli hádky o nevere. Neveril mi. To nie je pravá láska.
Pozrela von oknom. Keby tak zapršalo, zaželala si.
No počasie ju neposlúchalo, nič ju neposlúchalo.
Vrátila sa k domácim úlohám, no neprestala myslieť na svoj spustnutý život.
Rodičia ju nechápali, brat sa odsťahoval a nechcel s ňou tráviť čas, priatelia ju opustili a frajer ju obvinil z nevery.
Je to vôebc ešte život, keď jej nikto v ničom neverí? A to sa tak snažila byť dobrá, milá! Chcela sa s každým kamarátiť, každého mať rada, s každým si vytvoriť spomienky. Nemali už veľa času.
No ostatní ju odmietli. Uzavreli sa pred ňou, otočili sa jej chrbtom a tvárili sa, že neexistuje.
Končím.
Zo šuflíka vytiahla nožničky a vyhrnula si rukáv. Silno ich zatlačila o zápästie a o chvíľu jej už tiekla krv. Uvoľnila sa a pokračovala. Nikdy by nepovedala, že spraví niečo také. Veď mala zdravie, šťastie, múdrosť, krásu, peniaze. Ale to hlavné jej chýbalo- láska. A to jej zničilo život.

Guard, časť deviata

5. ledna 2014 v 23:23 | Caroline |  Guard
Ahojte!!!!! :)
Áno, je to tu. Tá slávnostná chvíľa, kedy som sa dokopala k písaniu. A dokonca to dokončila- a to všetko za jeden večer. Za hodinu a pol. Nechápem to.
Táto kapitola skončila skôr ako som chcela, ale som už unavená a idem si radšej ľahnúť :D :D Zásadný je v nej až koniec.. ale hádam prežijete.
Tak si ju užite :) NETUŠÍM kedy bude ďalšia, alebo či ju chcete...tak ak ju chcete, prosím, píšte to do komentov.
BTW Šťastný nový rok!! :)


"Tak a teraz hovor. Odkedy si nemal krv?" vyvalila som sa naňho s otázkou, ktorá ma najviac trápila.
"Naposledy som si dal tak pred minútou," zažartoval, ale mne nebolo do smiechu.
"Damon, vážne. Prečo hladuješ? Si normálny? Som ochotná sa tváriť, že sa nič nedeje, ak si občas niekoho nájdeš alebo ak vykradneš nemocnicu ale toto nie. Nemôžeš sa vzdať krvi!"
Zvláštne sa na mňa pozrel a následne sklopil pohľad. "Nebolo to naschvál. Cestou mi došli zásoby. Tri sáčky na útek z mesta naozaj nestačili, len som si to neuvedomil kým na mňa neprišiel hlad," vysvetľoval.
"A to si.. so mnou spal, v oboch významoch, a nezbláznil si sa?! Bože môj! Mal si mi to povedať. Tiež som ti vravela, kedy mi máš zastaviť na pumpách aby som si zohnala jedlo.
Sucho sa zasmial. "Akoby to bolo to isté. Ale dobre, sľubujem, odteraz sa budem kŕmiť. Len nie na tebe," povedal a objal ma.
"Prečo nie?" spýtala som sa.
"Lebo ti nechcem ublížiť," vysvetlil a brnkol mi po nose. "A teraz tá zmrzlina."
Chvíľu sme autom krúžili po meste a napokon sme zaparkovali v blízkosti námestia, po ktorom sme sa prechádzali, kým sme nenašli malý podnik podobný Grillu, kde nám pripravili poháre zo zmrzliny, ovocia a šľahačky. Bolo len 11 hodín a bola som zvedavá na mesto a tak sme sa popýtali obsluhy a poobzerali sme si pár mestských pamiatok- radnicu, starý cintorín a kostol. Neboli veľmi staré, ale stačilo to. Na obed sme opäť zapadli do nejakej reštaurácie, kde som sa chcela popýtať na prácu, ale Damon si zaťukal na čelo a odviedol ma odtiaľ.
"Nebudeš predsa pracovať. Máme všetkého dosť, voľný čas ti vyplním a navyše, kto by ťa zamestnal na tri týždne?"
Chtiac-nechtiac som súhlasila a nechala sa odvliecť do parku. Bolo niečo po tretej a študenti sa tadiaľ prechádzali cestou zo školy. Obaja sme vyvolali senzáciu. Na Damona si ukazovali a usmievali sa naňho, na mňa sa mračili tie pekné a normálne mi aj mávali. Odpovedala som úsmevmi a kývnutiami hlavy, no nepáčilo sa mi to. Chceli sme byť nenápadní.
Prechádzka sa teda rýchlo skončila a ja som Damona stiahla ešte do kníhkupectva po nejaké knihy ako doplnky k učeniu na cestách. "Nič ti netreba, ja ťa budem učiť," frflal a ja som sa cítila hlúpo, lebo všetko platil on a nechcela som z neho ťahať peniaze za niečo, čo asi naozaj nepotrebujem. Sklopila som hlavu a zamierila k východu. "Kam ideš?" ozval sa za mnou začudovaný hlas. "Nechcel si aby som si to kupovala. Tak odchádzam," prekvapene som mu vysvetlila a on sa zasmial. "Učebnice nepotrebuješ ale nejakú knihu si vyber, keď už sme tu." Zase mi bolo nepríjemne, kedže to šlo za jeho peniaze ale knihy milujem a tak som sa začala hrabať v poličkách a vyberať staré aj nové knihy a čítať si z nich úryvky. Najradšej by som si ich vzala všetky!
Damon sa zatiaľ hrabal v cudzojazyčnom oddelení odkiaľ vyberal knihy v jazykoch, o ktorých by som nikdy nepovedala, že ich ovláda. Fínčina, ruština, čínština. Neviem, či im naozaj rozumel alebo tak chcel len vyzerať ale strávil tam dosť času.
Kým som držala v ruke dve posledné knihy, medzi ktorými som sa nevedela rozhodnúť, podišiel ku mne a usmial sa. "Vezmi si ich obe, aj ja si vezmem dve, dobre?"
Šťastne som si ich privinula a pobozkala som Damona rovno tam, pred všetkými. No a čo? Nikto nás nepozná, nemusíme sa skrývať. Ochotne mi to opätoval a potom mi vzal z náruče knihy a odniesol ich k pokladni. Zaplatil, chytil ma za ruku a vracali sme sa k autu. Slnko zrovna zapadalo a ja som si vychutnávala jeho posledné lúče.
Nasadli sme do auta a vybrali sme sa na cestu späť do okrajovej štvrte k pani Paynovej, ktorú sme stretli niesť košík plný zeleniny zo záhrady dovnútra.
"Vitajte! Večera bude o siedmej, na sekundičku presne!" upozornila nás a my sme prikývli a vybehli sme do izby.
"Pôjdem najprv do sprchy a potom môžeš ísť aj ty, ak chceš," navrhla som Damonovi, ktorý sa ako prvé rozvalil na posteli.
Zamumlal do vankúša niečo, čo som brala ako súhlas a tak som v kufri začala hľadať uterák.
"Nie si hladný? Možno by si mal ísť loviť ešte pred zotmením, respektíve pred ľudskou večerou," napadlo ma a otočila som sa na upíra ležiaceho na posteli.
"Prečo nie," súhlasil a pomaly sa postavil. "Budem hneď späť," povedal a pobozkal ma.
"Nikoho nezabi," pohrozila som mu a zamračila sa naňho.
Nato zmizol.
Vošla som do sprchy, umyla som si telo aj vlasy a potom som sa zabalila do uteráka a chystala som sa rozčesať, keď som v zrkadle zbadala svoj odraz. Moja pokožka bola bledá. Nie, biela.
Ako..ako Damonova.
"Som si istá, že opálenie nezmizne len tak!" mrmlala som si po ceste späť do izby. Rýchlo som si sadla k počítaču a otvorila si Google, ale nevedela som, čo mám vlastne hľadať. Zase som ho zavrela, obhrýzala som si peru a začala si nadávať, že som paranoidná. Neopúšťal ma však zlý pocit a presvedčenie, že ešte ráno som bola krásne opálená z dlhých prechádzok po slnku v Mystic Falls.
"Hmmm, takto by si ma mohla vítať častejšie," počula som za sebou zvodný hlas a následne smiech.
"Bože, Damon, strašne som sa ťa zľakla! To už neurob!" nadávala som mu kým som sa opäť hrabala v kufri aby som našla niečo slušné, čo by som si mohla obliecť.
"Mal som ťa radšej poklopkať po pleci? Alebo len ticho sedieť na okne kým by si si ma nevšimla?"
"Okej, uznávam, bol to najlepší spôsob. Prepáč. Som len vynervovaná," vysvetľovala som kým som z kufra vyťahovala džínsy a použiteľné tričko. "Hm, Damon, nezdám sa ti...bledá?" nadhodila som.
Pozrel na mňa prižmúrenými očami a prikývol. "Hej, si dosť biela. Isto viac ako ráno," súhlasil a ja som sa cítila ešte divnejšie.
Odišiel dole za pani Payneovou aby som sa mohla prezliecť, aj keď, ako poznamenal, 'nie je nič, čo by zo mňa ešte nevidel', za čo som po ňom hodila vankúš.
Obliekla som sa, učesala si vlasy a zbehla som dole s úderom siedmej.
Sadla som si k stolu a hneď som sa nadviazala na ich konverzáciu, akoby som ta bola od začiatku.
"Som veľmi rada, že u mňa bývate, zbožňujem varenie pre viacerých a najmä spoločnosť. Kľudne večer môžete pozerať televízor alebo čítať knihu tu dole, budem len rada," navrhla a ja som sľúbila, že prídem.
"Mohli by ste nám odporučiť nejaké miesta, kam by sme sa tu mohli ísť pozrieť?" spýtala som sa starenky, kým som si dokladala zemiaky.
"Upírovi a jeho priateľke dvojníčke by sa v našom skromnom meste asi nepáčilo nič," ľadovo vyhlásila a prepichla ma pohľadom.
Misa so zemiakmi mi spadla z rúk a rozbila sa.