Říjen 2013

Guard, časť ôsma

8. října 2013 v 21:14 | Caroline |  Guard
Viem, je to neuveriteľné. Ale oči vás neklamú, je tu nová časť Guard.
Nepýtajte sa ma ako sa to stalo, lebo ja netuším :D Proste som sa zrazu iba pristihla ako si čítam túto poviedku a vravím si: dokelu, ako môžem nedokončiť svoju naj story? A tak som sa dokopala k písaniu. Komentujte :)

Po dlhom čase som sa opäť zobudila na ten otravný zvuk budíka. Rýchlo som ho vypla, zabalila sa tesnejšie do periny a pokúsila sa spať ďalej, keď ma zozadu objali dve ruky a pritiahli si ma do náruče.
"Dobré ránko, princezná," ozval sa mi pri uchu známy hlas.
Prudko som otvorila oči. Damon ležal pri mne s úškrnom na tvári a bez trička. Dych sa mi zrýchlil a tak som znova zavrela oči a radšej sa k nemu pritúlila.
"Dobré ráno," zamumlala som mu do hrude.
Vdychovala som jeho vôňu a užívala si jeho objatie. Mohla by som tak zostať naveky, no Damon ma od seba kúsok odtiahol a sklonil sa aby ma mohol pobozkať.
Čakala som, že budeme pokračovať, až kým to neskončí tam, kde večer, no to som sa poriadne zmýlila. Po pár minútach sa Damon odtiahol a usmial sa na mňa.
"Čas na školu!"
"ČOŽE?!" okamžite som sa prebrala.
"Jasne sme sa na tom včera dohodli. Zostaneme tu, kým si nepravíš nejaké testy a pohneme sa ďalej. Takže ťa pôjdeme zapísať, aby si už zajtra mohla nastúpiť."
Na dohodu som si spomínala len nejasne. Zo zvyku som zdvihla ruku aby som sa popri rozmýšľaní, či tá dohoda nebola len sen pohrala so svojím železníkovým náhrdelníkom, no nahmatala som niečo iné. Prívesok od Damona.
Sledoval pohyb mojej ruky a zrak sa mu zastavil na 2 srdiečkach visiacich na mojom krku. Bolo to prvý raz, čo som ho videla široko sa usmiať, namiesto typického ironického úškrnu. Páčil sa mi tak, vlastne sa mi páčil hocijako. Bol dokonalý.
Spravil krok bližšie ku mne a položil mi ruku na pás. Druhou sa natiahol za príveskom, stále sa usmievajúc.
"Vždy som si myslel, že kupovať dievčatu šperk je klišé, ale zrejme som to kupoval nesprávnym osobám," zamrmlal a rukou prechádzal po mojom narodeninovom darčeku.
"Pristane ti," dodal a pozrel sa mi do očí.
Pomaly sa ku mne začal nakláňať, no vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere.
"Pripravila som vám raňajky, sú dole na stole. Ponáhľajte sa nech vám nevychladne čaj," kričal hlas z druhej strany dverí.
"Stavil by som sa. že nás sledovala cez kľúčovú dierku, inak by si nikdy nevybrala takú nevhodnú chvíľu," mračil sa Damon.
"Môžme sa tváriť, že sa to nestalo," navrhla som a našpúlila pery.
"Páčiš sa mi stále viac a viac," stihol ešte Damon povedať než som spojila naše pery.

"Veľmi pekne vám ďakujeme, pani Payneová. Na obed zostaneme v meste, ale večeru si dáme s vami. Prídeme pred siedmou," lúčil sa Damon prekvapivo zdvorilo kým som si viazala tenisky.
"To bola len maličkosť. Rada sa starám o druhých. Na večeru uvarím niečo dobré, zatiaľ sa zabavte," volala za nami kým sme nasadali do auta.
Zapla som si pás a pobavene sa otočila na Damona.
"Takže ty si jej natvrdil, že sme príbuzní?" smiala som sa.
"Snažil som sa. Myslel som si, že mi neuverila, ale potom neviem, prečo to teraz spomenula. Kašli na to, musíme vyraziť."
Naštartoval a viezli sme sa asi 10 minút po polorozpadnutej ceste, okolo ktorej stáli celkom dobre zachovalé domy z minulého storočia. Záhrady väčšiny z nich boli posiate tabuľkami: na predaj, ponuka ubytovania, za malý poplatok poskytnem pomoc v domácnosti, ponúkam drobné stavbárske práce. "Zdá sa, že ľudia sú tu dosť chudobní," poznamenala som a Damon prikývol.
"Schválne som vybral nenápadné mestečko. Na začiatok by to mohlo byť najvhodnejšie," vysvetlil.
Chvíli trvalo, kým sme našli školu, ale napokon sme bezpečne zaparkovali pred veľkou tehlovou budovou. Všade navôkol pobehovali stredoškoláci, zlatí futbalisti a krásne roztlieskavačky, ulízaní šprti a neupravení pohoďáci. Pri pohľade na všetky tie decká sa mi na tvár vrátil úsmev z rána.
"Je fajn byť zase v škole," priznala som.
"Myslel som si, že sa ti to bude páčiť. Tak poď, nájdeme riaditeľa."
Vystúpili sme a zamierili k budove. Nemohla som si nevšimnúť obdivné pohľadz dievčat, keď zbadali Damona. Sexy, svalnatý, navlečený v koži a cudzinec. Nič príťažlivejšie hádam ani neexistuje. "Možno si mal vybrať rušné mesto. Tam by si nebol takou senzáciou," podpichla som Damona a zasmiala som sa. "Hovoríš to, akoby ma niektorá z nich trápila. Dobre vieš, že mám oči len pre teba," argumentoval a venoval mi úsmev.
Konečne sme sa predrali ku kancelárii riaditeľa a mohli sme vyriešiť to, prečo sme prišli.
"Takže aby sme si to zhrnuli. Rozvrh máte, termíny skúšok tiež a zatiaľ to necháme na 3 týždne. Rozumieme si?"
"Áno, ďakujem veľmi pekne. Teším sa, dovidenia," rýchlo som sa lúčila a snažila sa vypadnúť.
"Tak a máš to za sebou. Čo teraz? Nemáš chuť na zmrzlinový pohár?" spýtal sa Damon keď sme konečne vyšli na chodbu. Nikde nikoho, zrejme prebieha hodina.
"Rozhodne áno. Čo tak nájsť Grill v smallwoodovom vydaní?" navrhla som.
Pobrali sme sa cez bludiská chodieb späť na parkovisko. Trochu sme blúdili, no vtom zazvonil zvonček oznamujúci koniec hodiny a ja som si vydýchla. Niekoho sa proste spýtame na cestu.
Na chodbu sa vyvalili kopy žiakov klebetiacich o vyučovaní aj veciach mimo neho a ja som bezradne pozrela na Damona. Možno by mohol zapojiž trochu svojho šarmu a spýtať sa roztlieskavačiek.
Bol bledý a neusmieval sa. V očiach, ktoré mu behali po študentoch sa mu zračila panika.
"Damon, si v poriadku?" zamávala som mu rukou pred očami.
"Samozrejme, poďme," snažil sa tvíriť normálne no niečo mi na ňom nesedelo. Mykalo mu sánkou a mal prižmúrené oči. Obzrela som sa okolo seba a vtedy mi to došlo. Krv. Damon bol hladný. Veľmi hladný.
Postavila som sa do cesty skupinke, ktorá práve prechádzala okolo nás, vyzistila som cestu a rýchla vyviedla Damona z budovy. Nezamierila som k autu, ale k blízkemu lesu. Stále sa obzeral a kráčal pomalšie a ťažkopádnejšie.
Musela som ho doslova vliecť, čo nie je pri 150ročnom upírovi vôbec ľahké.
"Bože, Damon, poď. Čím skôr tam budeme, tým skôr sa naješ," opakovala som mu a preplietla som si s ním prsty. Pozrel sa na naše spojené ruky a pridal do kroku.
konečne sme sa dostali do lesa. Viedla som ho hlbšie, aby nás nikto nevidel. Vynorila sa pred nami malá čistinka kde som zastavila, odhrnula si vlasy z krku a naklonila sa k nemu.
"Pi, kým sa nenasýtiš. Porozprávame sa potom," prikázala som mu.
Pokrútil hlavou. "Ja-ti-nechcem-ublížiť," precedil pomedzi zuby.
Videla som, že sa mu vysunuli tesáky a sčerveneli mu oči. Toto vôbec nebolo dobré. A u Damona ani normálne.
Trvalo mi ďalších niekoľko minút, kým som ho donútila to aspoň skúsiť. Naklonil sa ku mne, ale namiesto uhryznutia ma pobozkal na krk. "To by som ti nespravil, Elena. Nájdem si niekoho iného."
Vtedy som sa naštvala. Dobre vidím, v akom je stave. Keby mohol, zabije polku mesta. Zohla som sa a rýchlo našla čo najostrejší kameň. Podrezala som si zápästie a priblížila ruku k nemu.
Nevydržal to. Vrhol sa mi najprv na ruku a po zasýtení najväčšieho hladu ma pustil, dal mi svoju krv na zahojenie zranenia a konečne ma pohrýzol do krku. Privinula som sa k nemu čo najbližšie. Jednou rukou ma držal za pás a druhou mi hladkal miesto na zápästí, odkiaľ pred chvíľou pil. Občas sa odtiahol, zamrmlal prepáč a pokračoval.
Nebolelo ma to. Bola som omámená a jediné, na čo som dokázala myslieť bol Damon. Vypĺňal celú moju myseľ ako vzduch vypĺňa priestor okolo nás.
Keď mi začínalo byť nevoľno, odtiahol sa odo mňa, zubami si natrhol zápästie a dal mi trochu svojej krvi. Možno až priveľa.